Ľuboslav Hromják (zost.)
Studia Theologica Scepusiensia III
Z dejín spišského prepoštstva
Zborník z medzinárodnej konferencie pri príležitosti 800. výročia
prvej známej písomnej zmienky o Spišskom prepoštstve
Ľuboslav Hromják (zost.)
Studia Theologica Scepusiensia III
Z dejín spišského prepoštstva
Zborník z medzinárodnej konferencie pri príležitosti 800. výročia
prvej známej písomnej zmienky o Spišskom prepoštstve
Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka
Spišské Podhradie 2010
Ľuboslav Hromják (zost.)
Studia Theologica Scepusiensia III
Z dejín spišského prepoštstva
Zborník z medzinárodnej konferencie pri príležitosti 800. výročia
prvej známej písomnej zmienky o Spišskom prepoštstve
Nihil obstat
Imprimatur
J. E. Mons. Prof. ThDr. František Tondra
spišský diecézny biskup
2010, č. /2010
Jazyková úprava
Mgr. Iva Kovalíková
Grafická úprava
Mgr. Marián Jabrocký
© Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišské Podhradie 2010
ISBN
EAN
L a condizione giuridica della prepositur a di Spiš all’interno dell’Arcidiocesi di Esztergom
800. rokov prvej zachovanej zmienky
o existencii spišského prepošstva
Teologický inštitút TF KU v Spišskom Podhradí
Začiatok konferencie: 8.30
Prívítanie hostí a úvodné slovo otca biskupa Františka
I. blok: 9.00
Prof. Kardinál Péter Erdö:
Právne postavenie spišského prepošstva v ostrihomskom arcibiskupstve
Doc. Ivan Chalupecký:
Krátky prierez dejín spišského prepošstva
Doc. Michal Slivka:
K počiatkom spišského prepošstva z pohľadu archeológie
Doc. Martin Homza:
K počiatkom spišského prepošstva
Diskusia a príspevky do konferencie
Prestávka: 10.45-11.00
II. blok:
HEDr. Ľuboslav Hromják, PhD:
Pokusy o povýšenie spišského prepošstva na biskupstvo
Mgr. Peter Labanc:
Spišskí prepošti v stredoveku
Mgr. Vladimír Olejník:
Spišskí prepošti od bitky pri Moháči až po vznik spišského biskupstva
HEDr. Tamás Véhgseö, PhD:
Spišský prepošt Juraj V. Bársony (1663-1675)
Diskusia
Obed: 12.30
7
Mons S ancti M artini III
III. blok:
Začiatok: 14.00
Ing. Magdaléna Janovská:
Najnovšie architektonické výskumy v katedrále sv. Martina
Doc. ThDr. Rastislav Adamko:
Liturgická tradícia obsiahnutá v rukopisoch spišského prepošstva
Mgr. Miroslav Glejtek:
Pečate spišských prepoštov v rannom novoveku
Diskusia
Prestávka: 15.30-15.45
Prehliadka Pamätnej izby Učiteľského ústavu
Prehliadka katedrály: 16.00-17.00
Slávnostná svätá omša: 17.00
8
Il 34-imo prevosto di Scepusio, il vescovo Giorgio Bárson y
Il 34-imo prevosto di Scepusio, il vescovo Giorgio Bársony:
un esponente della controriforma nel R egno d’Ungheria
nella seconda metà del secolo XVII1
Tamás Véghseő
Leggendo le pagine della storia della Chiesa cattolica d’Ungheria nell’epoca
confessionale incontriamo con una certa frequenza il nome di un prevosto di Scepusio di cui vita e attività aveva delle caratteristiche particolari per le quali spicca
tra i prelati del secolo XVII. Si tratta di Giorgio Bársony (1626-1678), vescovo prima di Varadino, poi di Eger, 34-imo prevosto di Scepusio che a mio avviso meriterebbe maggior attenzione da parte della storiografia ecclesiastica per tre motivi:
1. Nella vita e attività di Bársony possiamo identificare tutti gli aspetti che nel
loro insieme costruiscono la mentalità tridentina che a sua volta era la base della
profonda trasformazione che la chiesa cattolica d’Ungheria subì nel secolo XVII.
Si potrebbe subito obiettare che c’è una lunga lista di sacerdoti e prelati di cui vita
e attività ci offre la stessa possibilità! Dove starebbe, dunque, la particolarietà di
questo prelato? In Bársony troviamo una variante della mentalità tridentina – e
credo che questo sia decisivo – che nella sua “purezza” ha provocato due opposti
giudizi che rispecchiano la divisione confessionale del Regno d’Ungheria. I due
opposti giudizi concordano nel definire Bársony come un rappresentante intrasigente della causa cattolica, un combattiero nella lotta confessionale. Ma mentre i
cattolici lo definiscono “zelante”, i protestanti lo considerano uno “fanatico”, una
specie di “talebano cattolico”, usando la terminologia di oggi. Bisogna però subito
aggiungere che la valutazione dei cattolici dell’epoca su Bársony non è stata affatto
unanime. Non tutti i cattolici lo definivano zelante, ma erano parrecchi – per lo
1. Le mie ricerche sono state realizzate all’interno del progetto NFM-OTKA NNI
78739.
159
Mons S ancti M artini III
più i magnati preoccupati per la pace interna del Regno – che condividendo l’opinione dei protestanti, lo chiamavo fanatico, anzi sprovveduto che con il ricorso alla
forza aveva più danneggiato la causa cattolica che aiutato.
2. Questo aspetto introduce il secondo motivo per cui credo che Giorgio Bársony meriterebbe maggior attenzione da parte della storiografia ecclesiastica.
L’operato di Bársony è un limpido esempio di quella specie della controriforma
che chiamerei “il grande cedimento alla tentazione” del ricorso alla forza nel processo della ricattolizzazione delle varie regioni della cristianità. Il ricorso alla forza
aveva effetti a breve e a lungo termine che dovrebbero essere esaminati attentamente. Tra gli effetti a breve termine spicca la reazione delle popolazioni protestanti che era altrettanto violenta e generava uno spiraglio conflittuale. Tuttavia,
le statistiche che registravano il cambiamento effettivo e immediato della situazione confessionale, potevano far vedere giustificato il ricorso alla forza come metodo. D’altra parte, resta aperta la domanda se una ricattolizzazione forzata avesse
potuto gettare le fondamenta di un cattolicesimo rinnovato, cioè produrre effetti
positivi a lungo termine? Qui è in questione – per così dire – la qualità e la profondità della fede cattolica, imposta con la forza. Non è un caso che il precedente cedimento alla tentazione del ricorso alla forza nell’epoca dell’arcivescovo di
Esztergom, Ferenc Forgách all’inizio del secolo XVII, conclusosi con un’esperienza estremamente negativa, ha aperto la strada al rinnovamento interno del cattolicesimo, già nella vita di Forgách, e ancora di più nell’epoca del grande Pázmány,
che poi risultò un metodo molto più efficace nel processo della ricatolizzazione. Si
pone, dunque, la domanda: dopo un’esperienza così evidente, che boccia il ricorso
alla forza come metodo, per quale motivo pensava un prelato cattolico all’inizio
degli anni Settanta del secolo XVII che l’uso della forza nella questione confessionale poteva essere utile?
3. E qui passiamo al terzo motivo per cui dovremmo approfondire meglio
l’operato di Bársony. Giorgio Bársony infatti non era un semplice esecutore materiale nel processo della ricattolizzazione forzata, ma ne fu anche ideologo. Ha
pubblicato – come vederemo – due opuscoli, nei quali ha riportato i suoi argomenti in favore al ricorso alla forza. Alla base della sua azione, dunque, non stava una
160
Il 34-imo prevosto di Scepusio, il vescovo Giorgio Bárson y
spontaneità di cogliere l’occasione che la situazione politica dopo la congiura di
Wesselenyi offriva, ma una riflessione approfondita. Bársony non fu guidato da
un oppurtunismo, ma dalla ferma convinzione che l’uso della forza nelle questioni
confessionali è non solo lecito, ma è anche una scelta obbligata. In questo contesto è molto importante che il modo di pensare di Bársony non fu assolutamente
scartato neanche dopo l’evidente bocciatura della controriforma violenta all’inizio
degli anni Ottanta, ma venne riscoperto anche decenni dopo come dimostrano
le nuove edizioni dei suoi opuscoli. Bisogna dunque porre la domanda: Che cosa
aveva in mente Bársony? Per quale motivo il ricorso alla forza gli sembrava una
strada percorribile, un mezzo non solo utile, ma anche giustificabile dal punto di
vista morale?
Tutte queste domande e tutti questi aspetti non possono essere esaminati in
questa sede. Possiamo solo presentare in grandi linee la vita e l’attività di Giorgio
Bársony ed accennare agli aspetti che meritano un esame più approfondito.
Chie era dunque Giorgio Bársony?
Il futuro prevosto di Scepusio nacque il 3 marzo del 1626 a Peterfalva, nel comitato di Nitra. Suo padre era cattolico, ma sua madre luterana si è convertita al
cattolicesimo solo dopo il matrimonio. Lo stesso Bársony diede particolare rilievo alla conversione di sua madre, la ricorda anche nel suo testamento. La conversione – che Bársony ritiene miracolosa – si è avvenuta nel santuario mariano di
Mariavolgy/Marianka dei paolini, dove la madre di Bársony si recò incinta. Così
questa chiesa divenne particolarmente cara al futuro prevosto che ci tornò anche
trent’anni dopo la conversione di sua madre per la benedizione abbaziale e dove
voleva essere anche tumulato (secondo la sua ultima volontà).2 E’ da sottolineare
l’importanza – sul livello psicologico – del fatto della madre convertita che sembra
accompagnare Bársony fino alla morte. Dopo gli studi a Nitra e Trnava l’arcivescovo Lippay lo inviò prima a Vienna nel Pazmaneum, poi nel 1646 a Roma, nel
Collegio Germanico ed Ungarico, dove completò gli studi di filosofia e cominciò il corso di teologia. Per motivi di salute interrompò gli studi nel 1650 e tornò
2. Wagner, Carolus: Analecta Scepusii sacri et profani I-IV, I: Viennae 1773, II:
Viennae 1774, III-IV: Posonii et Cassoviae, 1778, vol. III, 118.
161
Mons S ancti M artini III
– ormai da sacerdote – in patria. Nel libro matricola del Collegio Germanico ed
Ungarico troviamo una nota importante che ci informa sulle intenzioni del giovane Bársony. Durante gli studi romani Bársony ha fatto ripetute istanze per entrare nella Compagnia di Gesù, ma non ottenne la dispensa dal giuramento che
gli alunni dei collegi pontifici dovevano emettere e con il quale si obbligavano di
non entrare in ordini religiosi.3 E’ da notare comunque che i gesuiti rifiutavano gli
aspiranti fisicamente deboli e se Bársony aveva problemi di salute, questo poteva
essere la vera ragione del rifiuto. La sua volontà di diventare gesuita, che significava combattere in prima linea per la causa cattolica, è un ulteriore segno del suo
carattere combattente.
Tornando in patria Bársony divenne parroco di Vágszerdahelyújhely/Dolna
Streda, dove cominciò subito a convertire i protestanti. Guadagna ben presto una
certa fama anche con le sue omelie. Nel 1653 fu nominato canonico di Esztergom,
due anni dopo arcidiacono di Bars. Il suo patrono, l’arcivescovo Lippay gli diede
diversi incarichi, lo nominò prevosto maggiore, poi vicario generale dell’arcidiocesi di Esztergom. Partecipò alla dieta del 1659, dove venne ricordato come ottimo
oratore e controversista nelle dispute con i protestanti. Nel 1663 ottenne la nomina episcopale per la sede di Varadino e la prepositura di Scepusio. Nel 1675 venne
nominato vescovo di Eger.4 Morì tre anni dopo, nel 1678.5
Dopo la nomina episcopale Bársony intensifica la sua azione in favore della ricattolizzazione. Come ho accennato prima, il prevosto di Scepusio fu anche
un teoretico della controriforma. In questo contesto sono da ricordare le sue due
opere, pubblicate nel 1671. Il primo porta il titolo eloquente Veritas toti mundo declarata, Argumento Triplici ostendens, Sacram Caesaream Regiamque Maiestatem non
obligari, tolerare in Vngaria Sectas Lutheranam et Calvinianam. L’autore ritiene che
i protestanti – impedendo il libero esercizio della fede cattolica in diverse città e
3. Veress, Endre: Matricula et acta alumnorum Collegii Germanici et Hungarici ex
Regno Hungariae oriundorum I: Matricula (1559–1917), Budapest 1917. 48.
4. I documenti del suo processo informativo nell’Archivio Segreto Vaticano: ASV
Archivio della Nunziatura di Vienna, Processi Canonici fasc. 192.
5. Esze, Tamás: Bársony György Veritasa, Irodalomtörténeti Közlemények (1971),
667–693, 668.
162
Il 34-imo prevosto di Scepusio, il vescovo Giorgio Bárson y
località – avrebbero infranto la clausula del trattato di pace di Vienna del 1606 che
garantiva la libertà di culto ai protestanti „absque tamen praejudicio Catholicae Romanae Religionis”. Bársony nega anche la validità degli articoli di legge di Vienna
e di Linz (1645) in favore dei protestanti, richiamandosi alla consuetudine costituzionale che prevedeva per il varo di una legge il consenso di tutti e quattro gli stati.
Il consenso dello stato ecclesiastico evidententemente mancò in ogni occasione. Il
terzo argomento del vescovo Bársony si basa sullo sviluppo interno delle confessioni protestanti. Gli articoli di legge citati si riferivano ai protestanti della confessio elvetica ed augustana, mentre – suppone l’autore – i protestanti in Ungheria si
sarebbero ormai allontanati dalle dottrine originali. Qui Bársony allude con ogni
probabilità alla corrente puritana che dalla metà del secolo prevaleva all’interno
del calvinismo ungherese. La conclusione del vescovo di Varadino è chiarissima: le
leggi in favore dei protestanti vanno abolite e bisogna tornare alla legislazione del
secolo XVI che perseguitava l’eresia protestante. Cita espressamente la legge del
1523 che è conosciuta come la legge del „Lutherani comburantur”. Bársony pubblicò anche un altro opuscolo, intitolato Speculum Hungariae, in cui riportò la falsa
bolla di papa Silvestro II, ritenuta ancora originale, che serviva per fondare il titolo
di “re apostolico”. Secondo la bolla il re Santo Stefano offrì il suo regno alla Sede
Apostolica, per cui il papa gli inviò una corona, confermò le sue disposizioni ecclesiastiche e concedette il diritto a lui ed ai suoi successori di governare la chiesa
del Regno, chiamarsi re apostolico e farsi portare davanti a sè una croce. Bársony
considera la bolla atto costituente della Chiesa del Regno d’Ungheria che in questo modo ha un legame fondamentale con la Chiesa di Roma. Afferma perciò che
il sovrano, erede di Santo Stefano, era obbligato di ristabilire l’unità religiosa del
paese e con l’estirpazione delle eresie dimostrare di essere davvero re apostolico.6
La Veritas e lo Speculum sono scritti di scarso valore letterario. L’autore non entra in polemica con i protestanti, ma si accontenta di formulare gli argomenti che
giustificano una possibile azione violenta. Non si interessa di temi teologici e non
cerca di confutare gli argomenti della controparte protestante. Sembra che con-
6. Esze, op. cit., 669-675.
163
Mons S ancti M artini III
sideri la disputa teologica del tutto inutile e superflua. Per la causa cattolica non
servono più gli argomenti, ma i fatti: bisogna passare all’azione.
Bársony non fu soltanto un teorico, ma partecipò personalmente nelle azioni
contro le comunità protestanti dell’Ungheria Superiore. Appoggiato dai soldati
aveva occupato numerose chiese e cacciato molti predicatori protestanti. La violenza da lui usata suscitò la reazione dei protestanti che nel giugno del 1672 gli
tesero un’imboscata presso Turóluka, di cui voleva occupare la chiesa, e lo ferirono
gravemente. Suo fratello, Janos, che ricopriva un’alta carica nella corte e che l’aveva accompagnato, fu ucciso. Bársony fu salvato dalla moglie del predicatore protestante. L’agressione di Turóluka indica l’alta tensione che la controriforma armata
aveva provocato e è diventato un caso emblematico. Il nunzio di Vienna informò la
Congregazione di Propaganda sul caso, aggiungendo, però, che molti nobili cattolici avevano ritenuto Bársony corresponsabile per l’accaduto.7 Dopo decenni di
relativa tolleranza, pare che l’opinione pubblica non avesse digerito e sostenuto la
soluzione violenta del problema confessionale.
L’azione più feroce nella campagna controriformista degli anni Settanta fu
senz’altro il processo avviato contro i predicatori protestanti nel 1673. Nel settembre del 1673 l’arcivescovo di Esztergom, Giorgio Szelepchényi, membro del
Gubernium, citò davanti ad un tribunale apposito, da lui presieduto, trentadue
predicatori luterani e uno calvinista con l’accusa di partecipazione nella congiura di Wesselényi, favoreggiamento della guerriglia antiasburgica e diffamazione
della fede cattolica. Le accuse di natura politica furono, dunque, abbinate a quelle
religiose. Ma questo processo fabbricato fu soltanto la prova generale. All’inizio
del 1674 l’imperatore ordinò a Szelepchényi di riprendere l’attività del tribunale
apposito e procedere con la messa in stato d’accusa di nuovi imputati per sradicare
l’opposizione. Questa volta Szelepchenyi intimò a più di settecento pastori e maestri di scuola protestanti, cioé quasi tutti coloro che erano attivi nell’Ungheria
Superiore, di presentarsi davanti al suo tribunale di Posonio. Per affrontare le solite accuse se ne presentarono circa trecentotrenta. A provare le accuse furono le
7. Archivio della Congregazione di Propaganda Fide (=APF), Scritture Originali
Riferite nelle Congregazioni, (=SOCG), vol. 440. fol. 527-530.
164
Il 34-imo prevosto di Scepusio, il vescovo Giorgio Bárson y
lettere, in parte false, di István Vitnyédy, funzionario luterano di Miklós Zrínyi,
in cui aveva elaborato piani dettagliati per la rivolta, indicando con precisione il
ruolo dei pastori protestanti. Agli imputati furono offerte tre possibilità per evitare la condanna: riconciliazione con la Chiesa, esilio o rinuncia all’ufficio ecclesiale. Sebbene i giudici avessero minacciato gli imputati della sentenza capitale già
dall’inizio del processo, non si pensava seriamente di arrivare a questo punto. Lo
stesso processo non impiegò molto tempo, si era arrivati presto alla fine dell’istruzione probatoria. I giudici, invece, persero molto tempo per convincere gli imputati a sottoscrivere le reversali. Essi, però, convinti della loro innocenza non accettarono le soluzioni del tribunale e non scelsero neanche la via della fuga, offerta dal
semplice fatto che non erano detenuti in prigione, ma erano agli arresti domiciliari
nella città. In questa situazione di braccio di ferro i giudici, dunque, non poterono
fare altrimenti: nei primi giorni di aprile gli imputati furono condannati a morte
e messi a confisca i loro beni. Con questa sentenza il tribunale cercò di salvarsi la
faccia, ma nello stesso tempo i giudici potevano essere sicuri che l’imperatore non
avrebbe mai confermato una simile condanna. Era, infatti, impensabile che Leopoldo ordinasse l’esecuzione di centinaia di predicatori e maestri di scuola, mentre
nella rappresaglia di Boemia nel 1620, molto più dura, furono giustiziati solo una
trentina di politici. I giudici non sbagliarono: l’imperatore non confermò la condanna a morte, ma la commutò nel caso di quattro predicatori in prigione, mentre
gli altri dovevano essere esiliati. Il tribunale, però, proseguì sulla via del convincimento, sperando ancora che gli imputati sottoscrivessero le reversali. Per questo
scopo i giudici cancellarono addirittura dal testo anche l’ammissione della colpevolezza, senza successo. A questo punto Leopoldo Kollonich, vescovo di Wiener
Neustadt e preside della Camera Ungherese, prese l’iniziativa dalle mani del rivale
Szelepchényi, sempre più incerto e titubante, e, dopo una serie di trattative alla
corte di Vienna, fece una mossa sorprendente, ma nello stesso tempo anche assai
crudele: cominciò ad organizzare il trasporto dei predicatori a Napoli per la condanna alla galera. L’idea di applicare questa condanna fu con ogni probabilità di
Kollonich, che da giovane era cavalliere maltese ed aveva combattuto nella guerra
di Candia, raccogliendo esperienze sulla sorte crudele dei condannati alla gale165
Mons S ancti M artini III
ra. L’effetto della minaccia non tardò: molti sottoscrissero le reversali ed alcuni
sfuggirono. Quarantuno predicatori, però, accettarono eroicamente la condanna
e furono trasportati a Napoli, dove arrivarono soltanto in trenta. Dopo quasi due
anni di galera ventisei sopravissuti furono liberati per l’intervento dell’ammiraglio
olandese, Michael de Ruyter.8
Parallelamente al processo di Posonio fu eretto un simile tribunale a Szepesváralja/Spisské Podhradie per i predicatori delle tredici città messe in pegno alla
Polonia. Il starosta polacco Eraclio Lubomirsky, sostenitore della controriforma
delle città, nominò i suoi commissari, i quali, affiancati a quelli dell’imperatore
Leopoldo e guidati dal vescovo Bársony, in qualità di prevosto di Scepusio, citarono davanti al tribunale quarantuno predicatori luterani, accusati della partecipazione nella rivolta antiasburgica. Il procedimento applicato dal tribunale fu
identico a quello di Posonio. Furono presentate due lettere di Vitnyédy in cui il
coinvolgimento dei predicatori dello Scepusio nella rivolta fu menzionato. Sebbene le prove riportate dall’accusa non avessero affatto confermato la colpevolezza degli imputati, i giudici, capeggiati dal Bársony, non avevano molti dubbi
nell’emettere la sentenza: i predicatori furono dichiarati colpevoli del reato di alto
tradimento e vennero esiliati. Come alternativa all’esilio fu offerta loro la rinuncia
all’ufficio ecclesiastico che i predicatori, rendendosi conto della loro situazione disperata, accettarono. Bársony non aspettò anche l’atto formale della rinuncia, ma
cominciò ad occupare le chiese delle città.9
Nella grande opera di controriforma Bársony fu sostenuto non soltanto dal sovrano di Vienna e di Varsavia e dai loro funzionari, ma anche dagli ordini religiosi
che presenti nella regione. Dopo i gesuiti, gli scolopi, e i francescani dal 1669 sono
arrivati anche i paoloni che avevano ottenuto un mandato speciale dalla Congregazione di Propaganda Fide. Il dicastero romano infatti nel 1667 ha eretto la prefettura missionaria dei paolini in Ungheria e dietro le istanze di Bársony due anni
8. Péter Katalin: Papok és nemesek. Magyar művelődéstörténeti tanulmányok a reformációval kezdődő másfél évszázadból (A Ráday Gyűjtemény tanulmányai), Budapest
1995, 205-207.
9. Bruckner Győző: A reformáció és az ellenreformáció története a Szepességben
(1520–1745), Budapest 1922, 332-347.
166
Il 34-imo prevosto di Scepusio, il vescovo Giorgio Bárson y
dopo ha affidato la missione nello Scepusio ai paolini. Questa disposizione dei
cardinali di Propaganda significava un aiuto notevole per Bársony, perché includeva una partecipazione effettiva nel finanziamento della controriforma. La Congregazione di Propaganda si è obbligata di inviare una somma di quaranta scudi
annui per il sostentamento dei missionari paolini attivi nelle città dello Scepusio.10
Dalla corrispondenza tra il dicastero e Bársony si evince con grande chiarezza
che l’operato del prevosto di Scepusio ha trovato il pieno consenso dei cardinali
di Propaganda. Il metodo da lui usato non provocò perplessità. Anzi, il nunzio di
Vienna si è lamentato – come abbiamo visto – delle voci che avevano condannato
le azioni del prelato zelante.
Se cerchiamo le motivazioni di Bársony, non possiamo tralasciare quest’ultimo
aspetto. Certamente il prevosto di Scepusio – come tutti gli altri prelati, missionari, sacerdoti cattolici dell’epoca – fu convinto sostenitore dell’idea che l’appartanenza alle confessioni protestanti esclude dalla salvezza eterna e porta direttamente all’inferno. Bisogna, dunque, convertire i protestanti per salvare le loro anime.
Tuttavia, oltre questa convinzione il prevosto Bársony aveva anche motivazioni personali. La sua carriera fu certamente dovuta al suo impegno e zelo nella
propagazione della fede cattolica. Nella corte di Vienna e nella chiesa del Regno
d’Ungheria non doveva ormai dimostrare nulla ed anche a Roma venne riconosciuto il suo operato. Probabilmente solo la sua morte prematura – è morto a soli
52 anni – gli impedì di arrivare ancora in più alto nella gerarchia. Per dimostrare
le sue ambizioni, possiamo riportare una citazione dallo Speculum Hungariae in
cui Bársony accenna non solo a se stesso come autore, ma da segno di un grade
autostima. Scrive: Varadius Praesul, cui Purpura Nomen et Omen... (Bársony in ungherese significa velluto che a sua volta indica la propora cardinalizia...).11
10.Per la storia delle missioni dei paolini nello Scepusio vedi: VÉGHSEŐ Tamás,
„Catholice reformare“. Ágoston Benkovich O.S.P.P.E. missionario apostolico, vescovo di
Várad (1631-1702), Piliscsaba 2007. (Collectanea Vaticana Hungariae - Series I; Classis II,
vol. 2), 191-222.
11. Esze, op. cit. 678.
167
Mons S ancti M artini III
Evocando la figura di Giorgio Bársony, certamente non lo possiamo presentare
come esempio da seguire. Questo nel contesto ecumenico di oggi è assolutamente
impensabile. Ma sarebbe altrettento ingiusto colpirlo con una damnatio memoriae.
Non possiamo e dobbiamo negare o tacere che Bársony appartiene alla nostra storia, era sacerdote e vescovo della nostra chiesa cattolica. Quando una comunità
della chiesa cattolica ricorda la sua storia, sono convinto che è doveroso evocare
anche le figure controverse, quelli che possono suscitare polemiche o addirittura
perplessità, perché solo così possiamo cogliere la nostra storia nella sua pienezza e
nella sua complessità.
168
34. prepošt Spiša, biskup Jur aj Bárson y (Báršoň)
34. prepošt Spiša, biskup Juraj Bársony (Báršoň):
predstaviteľ protireformácie v Uhorskom kráľovstve
v druhej polovici XVII. storočia
Tamás Véghseő
Pri štúdiu cirkevných dejín Uhorska v období konfesií sa dosť často stretávame
s osobou spišského prepošta, ktorého život a dielo sa vyznačovali istou výnimočnosťou v porovnaní s ostatnými prelátmi XVII. storočia v Uhorsku. Reč je o Jurajovi Bársonym (1626-1678), ktorý bol najprv biskupom v sedmohradskej Oradey,
potom v Jágri. Domnievame sa, že v poradí 34. spišský prepošt si zaslúži oveľa
väčšiu pozornosť v cirkevnej historiografii z nasledovných dôvodov:
1. V živote a v činnosti Bársonya môžeme rozpoznať všetky tie aspekty, ktoré tvoria tridentskú mentalitu, ktorá v tom čase položila základ hlbokej premeny Cirkvi v Uhorsku v XVII. storočí. Mohli by sme ihneď namietať, že existuje
množstvo kňazov a prelátov, ktorí konali podobné veci a o ktorých by sme mohli
tiež rovnako hovoriť. V čom spočíva zvláštnosť tohto preláta? V Bársonyovi nachádzame meniacu sa tridentskú mentalitu – vo svojej „čistote“ alebo „horlivosti“ vyvolal dve odlišné hodnotenia svojej osoby, ktoré zodpovedajú náboženskému rozdeleniu Uhorského kráľovstva. Obidva úsudky sa zhodujú v tom,
že Bársony je neústupčivým predstaviteľom katolíckych záležitostí, bojovníkom
v náboženskom boji. Kým katolíci ho definujú ako horlivého, protestanti ho zasa
považujú za fanatika, istý druh katolíckeho talibana, ak by sme to chceli vyjadriť
v dnešnej terminológii. Zároveň však treba podotknúť, že ani hodnotenie Bársonyho očami vtedajších dobových katolíkov nebolo jednoznačné. Nie všetci katolíci ho považovali za horlivého. Boli aj takí, zväčša z radov šľachty (zvlášť magnáti), ktorí sa obávali narušenia pokoja v kráľovstve. Títo magnáti sa zhodovali
s názorom protestantov v tom, že ho nazývali fanatikom, dokonca za zmyslov
169
Mons S ancti M artini III
zbaveného, pretože podľa nich tým, že sa utiekal k násiliu, viac poškodil katolíckej veci než pomohol.
2. Tento rozmer nás privádza k ďalšiemu dôvodu, prečo si Juraj Bársony zasluhuje väčšiu pozornosť zo strany cirkevnej historiografie. Činnosť Bársonya je typickým príkladom tohto druhu protireformácie, ktorú by sme nazvali „veľký ústupok pokušeniu“ v používaní násilia pri rekatolizácii rôznych kresťanských krajov.
Utiekanie sa k násiliu malo niekedy viac, niekedy menej vážne dôsledky, ktoré si
zasluhujú tiež väčšiu pozornosť. Medzi tieto efekty vyvstáva predovšetkým reakcia protestantov, ktorá bola podobne násilná a spôsobovala nové zárodky ďalších
náboženských konfliktov. V každom prípade štatistiky, ktoré poukazujú na účinnú a okamžitú zmenu konfesionálnej situácie, by mohli ospravedniť utiekanie sa
k násiliu ako k metóde. Na druhej strane ostáva stále otvorenou otázkou, či násilná rekatolizácia mohla položiť základy obnoveného kresťanstva, čiže priniesť
pozitívne účínky. Nie je náhodou, že predošlý ústupok v pokušení použitia násilia
v období arcibiskupa Františka Forgáča na začiatku XVII. storočia, ktorá priniesla extrémne negatívnu skúsenosť, otvorila cestu vnútornej obnovy katolicizmu už
počas života Forgáča a ešte viac počas veľkého Pázmanya (Pázmaňa), ktorá sa
potom ukázala ako najúčinnejšia metóda v procese rekatolizácie. Je potrebné položiť si otázku: Po tak evidentnej skúsenosti, ktorá odhodila použitie násilia ako
metódy, z akého dôvodu sa tento prelát na začiatku sedemdesiatych rokov XVII.
storočia domnieval, že použitie sily v náboženskej otázke by mohlo byť užitočné?
3. Tu prichádzame k tretiemu dôvodu, kvôli ktorému by sme mali lepšie prehĺbiť činnosť Bársonya. Juraj Bársony nebol vôbec jednoduchým materiálnym uskutočňovateľom procesu násilnej rekatolizácie, ale bol dokonca aj jej ideovým tvorcom. Uverejnil – ako neskôr uvidíme – dve diela, v ktorých vysvetlil svoje dôvody
pre potrebu použitia sily. Základom jeho činnosti nebolo spontánne využitie príležitosti, ktorú ponúkala politická situácia po Wesselenyiho sprisahaní, ale dobre
premyslená činnosť. Bársony sa neriadil oportunizmom, ale pevným presvedčením, že použitie násilia je nielen dovolené, ale aj povinné. V tomto kontexte je veľmi dôležité pochopiť, že takýto spôsob myslenia Bársony vôbec neodstránil ani po
evidentnom odmietnutí násilnej protireformácie v osemdesiatych rokoch XVII.
170
34. prepošt Spiša, biskup Jur aj Bárson y (Báršoň)
storočia, ale dokonca bol ešte viac rozvinutý, ako to dokazujú nové vydania jeho
prác. Je teda potrebné, aby sme si položili otázku: Čo mal na mysli Bársony? Prečo
považoval použitie násilia za priechodnú cestu, za prostriedok nielen užitočný, ale
aj ospravedlniteľný z morálneho pohľadu?
Všetky tieto otázky a rozmery sa nedajú riešiť na tomto stretnutí. Môžeme
však aspoň predstaviť základné línie života a diela Juraja Bársonya a zdôrazniť tie
rozmery, ktoré by si vyžadovali väčšiu pozornosť.
Kto bol teda Juraj Bársony?
Budúci spišský prepošt sa narodil 3. marca 1626 v Petrovanoch v Nitrianskej
stolici. Jeho otec bol katolík, matka prešla po uzavretí manželstva z luteránskej
viery na katolícku. Samotný Bársony pripisuje zvláštny význam obráteniu svojej matky aj vo svojej záveti. Obrátenie, ktoré považoval Bársony za zázračné, sa
uskutočnilo v pavlínskej Mariánke pri Bratislave, kde sa matka odobrala v čase
tehotenstva. Takto sa tento chrám stal mimoriadne blízkym budúcemu prepoštovi, ktorý sa tam vrátil aj po 30 rokoch od obrátenia jeho matky, aby udelil opátske
požehnanie a kde chcel byť taktiež aj pochovaný (podľa svojej poslednej vôle)1.
Potrebné je zdôrazniť – na psychologickej úrovni – že skutočnosť matkinho obrátenia sprevádzala Bársonya až po jeho smrť. Po štúdiách v Nitre a Trnave ho arcibiskup Lippay poslal na štúdiá najprv do viedenského Pázmanea a v roku 1646 do
Kolégia Germanica-Hungarica v Ríme, kde dokončil filozofické a začal teologické štúdiá. Zo zdravotných dôvodov prerušil štúdiá v Ríme a v roku 1650 sa vrátil
– už ako kňaz – do vlasti. V študentskom zozname Kolégia Germanica-Hungarica
nachádzame veľmi zaujímavú poznámku, ktorá nás informuje o úmysle mladého
Bársony. Počas svojich rímskych štúdií sa pokúšal viackrát vstúpiť do Spoločnosti
Ježišovej, ale nedostal dišpenz od prísahy, ktorú študenti pápežskych kolégií boli
nútení vykonať s tým, že sa zaväzujú nevstúpiť do žiadnej rehole2. Treba dodať,
že jezuiti odmietali ašpirantov fyzicky labilných a keďže Bársony mal zdravotné
problémy, toto mohlo byť skutočným dôvodom odmietnutia jeho žiadosti. Jeho
1. Wagner, Carolus: Analecta Scepusii sacri et profani III. Posonii 1778, s. 118.
2. Veress, Endre: Matricula et acta alumnorum Collegii Germanici et Hungarici ex
Regno Hungariae oriundorum. Budapest 1917, s. 48.
171
Mons S ancti M artini III
vôľa stať sa jezuitom, čo znamenalo bojovať v prvom šíku pre katolícku vec, je posledným znakom jeho bojovnej povahy.
Keď sa Bársony vrátil do vlasti, stal sa farárom v Dolnej Strede, kde sa pustil
do obrátenia protestantov. Rýchlo si získal slávnu povesť prostredníctvom kázní.
V roku 1653 sa stal ostrihomským kanonikom a po dvoch rokoch bol menovaný za archidiakona do Bars. Jeho ochranca, arcibiskup Lippay, mu zveril viaceré
úlohy: vymenoval ho za veľprepošta, potom za generálneho vikára ostrihomskej
arcidiecézy. Zúčastnil sa aj na Diete v roku 1659, kde si na neho spomínali ako na
jedinečného kazateľa a kontroverzistu v dišputách s protestantami. V roku 1663
získal biskupské menovanie do Oradey a stal sa tiež spišským prepoštom. V roku
1675 bol menovaný za biskupa v Jágri3. Zomrel po troch rokoch od menovania,
v roku 16784.
Po svojom menovaní za biskupa Bársony zintenzívnil svoju činnosť v prospech rekatolizácie. Ako sme už uviedli, spišský prepošt bol taktiež teoretikom
protireformácie. V tomto kontexte stoja za zmienku dve diela publikované v roku
1671. Prvé dielo sa nazýva Veritas toti mundo declarata, Argumento Triplici ostendens, Sacram Caesaream Regiamque Maiestatem non obligari, tolerare in Vngaria Sectas Lutheranam et Calvinianam. Autor v ňom uvádza, že protestanti, brániac slobodné vyznanie katolíckej viery v rôznych mestách a lokalitách, porušili klauzulu
Viedenského mieru z roku 1606, ktorým bola uznaná sloboda kultu protestantom
„absque tamen praejudicio Catholicae Romanae Religionis”. Bársony popieral platnosť článkov zákona z Viedne a z Linza (1645) v prospech protestantov, odvolávajúc sa na zvykové právo, ktoré pre platnosť zákona vyžadovalo súhlas všetkých
štyroch stavov. Súhlas cirkevného stavu evidentne chýbal pri každej príležitosti.
Tretí argument biskupa Bársony sa zakladá na vnútornom vývoji protestantských
cirkví. Články zákona, o ktorých sme hovorili, sa vzťahovali na protestantov vierovyznania augusburského a kalvínskeho, autor knihy však predpokladá, že protes3. Dokumenty, ktoré prinášajú informácie o jeho kanonickom procese sa nachádza vo
Vatikánskom tajnom archíve: ASV Archivio della Nunziatura di Vienna, Processi Canonici fasc. 192.
4. Esze, Tamás: Bársony György Veritasa. In: Irodalomtörténeti Közlemények (1971),
s. 667–693, 668.
172
34. prepošt Spiša, biskup Jur aj Bárson y (Báršoň)
tanti z Uhorska sa vzdialili od pôvodnej náuky. Tu Bársony naráža s veľkou pravdepodobnosťou na puritánsky smer, ktorý od polovice storočia prevládal v radoch
uhorského kalvinizmu. Záver oradejského biskupa je jasný: zákony v prospech
protestantov treba zrušiť a je potrebné vrátiť sa k legislatíve 16. storočia, ktorá prenasledovala protestantskú herézu. Cituje výslovne zákon z roku 1523, známy pod
názvom Lutherani comburantur” .
Bársonyi uverejnil aj ďalšie dielo, nazvané Speculum Hungariae, v ktorom uviedol falošnú bulu pápeža Silvestra II, považovanú ešte vtedy za originálnu, ktorá
slúžila na uznanie titulu pre kráľa - apoštolský kráľ. Podľa tejto buly sv. kráľ Štefan
ponúkol svoje kráľovstvo Svätej stolici, kvôli čomu pápež poslal kráľovi korunu,
potvrdil jeho cirkevné nariadenia a rozhodnutia a udelil jemu a jeho nástupcom
právo riadiť a viesť Cirkev v Uhorsku, honosiť sa titulom apoštolský kráľ a dovoliť
nosiť pred ním procesiový kríž. Bársony považuje pápežskú bulu za zakonitý akt
Cirkvi v Uhorsku, ktorý týmto spôsobom získal základný vzťah k rímskej Cirkvi.
Preto tvrdí, že panovník, dedič sv. Štefana, je povinný zabezpečiť náboženskú jednotu krajiny a vyplienením herézií dokázať, že je skutočne apoštolským kráľom5.
Veritas a Speculum nemajú nejakú mimoriadnu literárnu hodnotu. Autor nevstúpil
do polemiky s protestantmi, ale uspokojil sa s formuláciou argumentov v prospech
opodstatnenosti násilnej aktivity. Nezaujíma sa o teologické témy, ani sa neusiluje
o vyvrátenie argumentu z protivníckej protestantskej strany. Zdá sa, že považuje
teologickú dišputu za neužitočnú a zbytočnú. Pre dobro katolíckej veci nepomôžu
viac argumenty, ale priamy zásah.
Bársony nebol len teoretikom, ale osobne sa zúčastnil mnohých aktivít proti
protestantským komunitám v Hornom Uhorsku. Za podpory vojakov obsadil početné kostoly a vyhnal mnohých protestantských kazateľov. Násilie, ktoré použil,
spôsobilo, že protestanti mu nastavili pascu pri Turej Lúke, kde sa mal zmocniť
chrámu a ťažko ho poranili. Jeho brat Ján, ktorý zastával dôležitý post na vysokom
dvore a ktorý ho sprevádzal, bol usmrtený. Bársony bol zachránený manželkou
protestantského kazateľa. Násilie v Turej Lúke prezrádza napätie, ktoré vyvolala
ozbrojená protireformácia a stalo sa emblematickým pre toto obdobie. Viedenský
5. Esze, T.: Bársony György Veritasa, s. 669-675.
173
Mons S ancti M artini III
nuncius informoval Kongregáciu Propaganda fide o tomto prípade, dodávajúc, že
mnohí katolícki šľachtici považovali Bársonya spoluzodpovedným za to, čo sa tam
stalo6. Po desaťročí relatívnej tolerancie je zrejmé, že verejná mienka nevedela stráviť a podporiť násilné riešenie náboženskej problematiky v Uhorsku.
Najkrutejšou protireformačnou aktivitou sedemdesiatych rokov XVII. storočia
bol jednoznačne proces proti protestantským kazateľom v roku 1673. V septembri
1673 ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepchényi, člen Gubernia, vymenoval pred
špeciálnym súdom, ktorému sám predsedal, 32 luteránskych kazateľov a jedného
kalvínskeho, ktorých obvinil z účasti na Wesselényiho sprisahaní, z podporovania
protihabsburského spiknutia a očierňovania katolíckej viery. Obvinenia politického charakteru boli spojené s náboženskými záujmami. Avšak tento zinscenovaný
proces bol len zabehávajúcou skúškou. Na začiatku roka 1674 cisár poveril Szelepchényiho, aby obnovil činnosť špeciálneho súdu a pokračoval proces s novými
obvinenými na dosiahnutie vykorenenia opozície. Tentokrát Szelepchenyi vyzval
viac ako 600 pastorov a učiteľov protestantských škôl, čiže takmer všetkých pôsobiacich na území Horného Uhorska, aby sa dostavili pred súd, ktorý sa konal
v Bratislave. Odpovedať na obvyklé obvinenia malo približne 330 ľudí. Na dokázanie obvinení boli prečítané čiastočne nepravdivé listy Štefana Vitnyedy, luteránskeho funkcionára Mikuláša Zrínskeho, v ktorých vypracoval detailné plány
na uskutočnenie vzbury a veľmi presne v nich naznačil úlohu, ktorú mali zohrať
protestantskí pastori. Obvineným sa ponúkli tri možnosti, aby sa vyhli odsúdeniu: zmierenie sa s Cirkvou, exil alebo zrieknutie sa cirkevného úradu. Aj keď
by sa sudcovia vyhrážali obvineným verdiktom popravy ešte na začiatku procesu, neuvažovalo sa dospieť k takémuto kroku. Proces netrval veľmi dlho a rýchlo
dospeli k dokázaniu skutkov. Sudcovia ale museli vynaložiť veľa času na to, aby
dosiahli od obvinených podpísanie reversu. Boli totiž presvedčení o svojej nevine, nepristúpili na podmienky, ktoré im ponúkal súd a neprijali ani podmienku
prijať život v exile z jednoduchého dôvodu, že obvinení neboli uväznení v žalári,
ale v domácom väzení, prípadne v domácich väzeniach vlastného mesta. V tejto
6. Archivio della Congregazione di Propaganda Fide (ďalej APF), Scritture Originali Riferite nelle Congregazioni, (ďalej SOCG), b. 440. ff. 527-530.
174
34. prepošt Spiša, biskup Jur aj Bárson y (Báršoň)
situácii sudcovia nemohli urobiť nič iné ako to, že v apríli boli obvinení odsúdení na smrť a ich majetok bol skonfiškovaný. Dostali sa však do patovej situácie,
pretože si boli istí, že cisár Leopold by nikdy nepodpísal takýto verdikt. Skutočne
bolo nemysliteľné, aby cisár nariadil vykonanie trestu pre stovky kazateľov a učitelov, keď počas potlačenia povstania v Čechách v roku 1620 bolo odsúdených iba
okolo 30 politicky zaangažovaných osôb. Súd bol nútený pokračovať cestou presvedčovania. Sudcovia odstránili dokonca z textu pripustenie viny, avšak bez výsledku. Preto Leopold Kolonič, biskup vo Wiener Neustadt a predseda Uhorského
snemu, vzal do svojich rúk iniciatívu svojho rivala Szelepchényiho, ktorý bol stále
viac neistý a po vyjednávaní s viedenským dvorom dosiahol prekvapivý výsledok:
začal organizovať transport protestantských kazateľov na galeje do Neapola. Táto
myšlienka, ako potrestať kazateľov, s veľkou pravdepodobnosťou vyšla priamo od
biskupa Koloniča, ktorý ešte v mladosti bol maltézskym rytierom a bojoval vo vojne v Candia, čím nadobudol skúsenosť tvrdého postihu pre odsúdených na galeje.
Tento krok priviedol mnohých odsúdených k podpísaniu reversu na katolícku vieru a niektorí ušli do exilu. 41 kazateľov aj napriek tomu hrdinsky podpísalo odsúdenie a boli prevezení do Neapola, kde dorazilo iba 30 odsúdených. Po takmer
dvoch rokoch rokov galejí bolo 21 z nich oslobodených na zákrok holandského
admirála Michaela de Ruytera7.
Paralelne s Bratislavským súdom bol zriadený podobný súd v Spišskom Podhradí pre protestantských kazateľov 13 spišských miest, ktoré boli zálohované
Poľsku. Poľský starosta Heraclius Ľubomírsky, horlivý zástanca protireformácie
v mestách, vymenoval svojich komisárov, ktorí popri cisárskych komisároch Leopolda, pod vedením spišského prepošta Bársonya, prečítali na súde 41 luteránskych kazateľov, obvinených z protihabsburskej vzbury. Proces mal podobný priebeh ako v Bratislave. Boli predložené dva Vitnyedyho listy, ktoré mali usvedčiť
obvinených kazateľov z účasti na vzbure, čo sa im však nepodarilo pre nedostatok
dôkazov. Sudcovia pod záštitou Bársonya aj napriek nedostatku dôkazov nemali
7. Péter Katalin: Papok és nemesek. Magyar művelődéstörténeti tanulmányok a reformációval kezdődő másfél évszázadból (A Ráday Gyűjtemény tanulmányai). Budapest 1995, s.
205-207.
175
Mons S ancti M artini III
žiadny problém vyniesť rozsudok: kazatelia boli vyhlásení za vlastizradcov a boli
vypovedaní z krajiny. Možnou alternatívou okrem exilu bolo aj zrieknutie sa cirkevného úradu, ktorého sa kazatelia v ich ťažkej situácii vzdali. Bársony nečakal
na formálny akt zrieknutia sa úradov kazateľov, ale začal obsadzovať chrámy spomínaných 13 spišských miest8.
Veľké dielo protireformácie u Bársonya našlo podporu nielen u viedenského
a varšavského panovníka a ich úradníkov, ale aj u reholníkov, ktorí sa nachádzali na území Spiša. Po jezuitoch, piaristoch a františkánoch od roku 1669 prišli aj
paulíni, ktorí dostali na to špeciálne poverenie od Kongregácie Propaganda fide.
Rímske dikastérium v roku 1667 zriadilo misijnú prefektúru pre paulínov v Uhorsku a po dvoch rokoch vyhovelo žiadosti Bársonya, aby misie na Spiši boli zverené
paulínom. Táto dispozícia kardinálov Propagandy Fide znamenala značnú pomoc
v diele protireformácie Bársonya, pretože zahŕňala v sebe aj financovanie tohto
projektu. Kongregácia sa totiž zaviazala ročne zaplatiť sumu 40 skudií na podporu
misionárskej činnosti paulínov v spišských mestách9. Z korešpondencie medzi dikastériom a Bársonyom sa ukazuje veľmi jasne, že Bársonyovo konanie našlo plnú
podporu u kardinálov Propagandy. Metódy, ktoré spišský prepošt použil, nevyvolávali nijaký údiv. Dokonca viedenský nuncius si sťažoval na tých, ktorí odsudzovali konanie horlivého preláta Bársonya.
Ak by sme hľadali, aké boli dôvody motivácie Bársonya, nemôžeme vynechať
posledný rozmer. Určite spišský prepošt – ako ostatní preláti, misionári a katolícki kňazi tej doby – bol presvedčeným zástancom myšlienky, že príslušnosť k protestantským konfesiám nevyhnutne vylučuje z možnosti spásy a vedie priamo do
pekla. Preto vnímali ako nevyhnutné, aby sa obrátili na pravú vieru, a tak zachránili duše od večnej záhuby.
8. Bruckner Győző: A reformáció és az ellenreformáció története a Szepességben (1520–
1745). Budapest 1922, s. 332-347.
9. K dejinám misionárskej činnosti pavlínov na Spiši pozri: VÉGHSEŐ Tamás,
Catholice reformare. Ágoston Benkovich O.S.P.P.E. missionario apostolico, vescovo di Várad
(1631-1702). Piliscsaba 2007. (Collectanea Vaticana Hungariae - Series I; Classis II, vol.
2), s. 191-222.
176
34. prepošt Spiša, biskup Jur aj Bárson y (Báršoň)
Okrem tohto presvedčenia prepošt Bársony mal však aj osobné dôvody. Jeho
cirkevný postup v kariére mu zaručovala jeho horlivosť a zápal v propagácii katolíckej viery. Na viedenskom dvore a v Cirkvi v Uhorsku nepotreboval viac dokazovať nič, pretože aj Rím poznal a uznal jeho konanie. Pravdepodobne jeho predčasná smrť – zomrel ako 52 ročný – mu zabránila, aby dosiahol oveľa vyšší post
v hierarchii. Ako dôkaz jeho ambícií nám môže pomôcť jedna citácia z jeho diela
Speculum Hungariae, v ktorom Bársony naznačil nie iba to, že je autorom knihy,
ale prezrádza isté znaky sebaúcty, keď napísal: Varadius Praesul, cui Purpura Nomen
et Omen..., čím robí náznak na kardinálsky purpur10.
Postavu Juraja Bársonya nemožno vnímať ako osobu hodnú nasledovania.
V dnešnom kontexte ekumenických úsilí je absolutne neprijateľný. Zároveň by
bolo nesprávne, aby sme ho odsúdili na damnatio memoriae. Nemôžeme poprieť,
alebo zamlčať, že Bársony patrí do našej histórie. Bol kňazom a biskupom katolíckej Cirkvi. Sme presvedčení, že pri takých príležitostiach ako je dnešná konferencia, keď si spoločenstvo katolíckej Cirkvi pripomína svoju históriu, je potrebné
spomenúť aj také kontroverzné postavy, ktoré môžu vyvolať polemiky alebo dokonca aj nemý údiv, pretože len takto môžeme pochopiť naše dejiny vo svojej plnosti a komplexnosti.
Preložil Ľuboslav Hromják
10.Esze T.: Bársony György Veritasa, s. 678.
177